Dnes vás pozývame nasadnúť do časostroja, ktorý nám dovolí pocestovať ku začiatkom jedného z najznámejších predstaviteľov série Air Max. Slávna silueta, ako názov naznačuje, na trh trafila v roku 1995 a je to pomerne dôležitým momentom v dejinách oregonského koncernu, s dôrazom na históriu série tenisiek s viditeľným systémom odpruženia v podobe vankúšika vyplneného vzduchom. V článku zistíme, ako prebiehali práce nad AM9, čo bolo inšpiráciou pre stvorenie tak jedinečných tenisiek a spoznáme priezvisko človeka zodpovedného za tento projekt.
Od náhodného náčrtu k výrobku na polici
Začiatky Air Max 95 je potrebné hľadať v roku 1994, pretože vtedy sa súčasťou projektového tímu stal Sergio Lozano, ktorý sa od tej chvíle zaoberal navrhovaním tenisovej obuvi a pracoval nad dnes už kultovou sériou ACG (All Conditions Gear). Vznik AM95 je dôkazom toho, že inšpiráciou pre každého umelca môže byť doslova všetko. Lozano istého dňa sedel vo svojej kancelárii s výhľadom na panorámu jazera. Pri pozeraní cez okno začal premýšľať o erózii pôdy spôsobovanej dažďom. To ho inšpirovalo k stvoreniu zvršku založeného na vrstvách pripomínajúcich geologické vrstvy vo Veľkom Kaňone v Colorade. Dizajnér ešte nevedel ako svoj náčrt využije, až kým nezačal pracovať nad modelom Air Max 95.
Projektový tím mal množstvo nápadov na tieto tenisky, ale ani jeden sa Sergiovi nepáčil natoľko, aby ho mohol odsúhlasiť a zaslať na konečnú realizáciu. Vraj úplnou náhodou Lozano neskôr narazil na náčrt, ktorý sme pred chvíľou spomínali. Nákres topánok inšpirovaných geologickými vrstvami bol len začiatkom inšpirácie. Sergio Lozano idúc po stopách jedného z najslávnejších dizajnérov línie Air Max, Tinkera Hatfielda, si začal prezerať knihy v miestnej knižnici a natrafil na učebnice zaoberajúce sa ľudskou anatómiou. Tu si všimol radu podobných čŕt medzi stavbou ľudského tela a konštrukciou obuvi označenej „korčuľou“. Bola to aj chvíľa, v ktorej sa narodil jednotný koncept projektu AM95.
Keď Lozano predstavil prvé vzorky Air Max 95, nie všetkým sa jeho nápad zapáčil. Mnoho osôb skonštatovalo, že projekt je skutočne zaujímavý, ale objavila sa tiež skupina tvrdiaca, že sa nemôže vydariť. Nakoniec bol projekt prijatý, ale projektový tím dostal úlohu, aby si premyslel riešenia v oblasti farby obuvi. Oplatí sa podotknúť, že prvé vzorky z roku 1995 mali čierny jazyk, čo bolo vo finálnej verzii zmenené.
Konštrukcia vzduchovej legendy
Jedným z najdôležitejších elementov konštrukcie Air Max 95 bola sieťovina v hornej časti obuvi. Takéto riešenie malo vplývať na lepšiu priedušnosť obuvi a bolo inšpirované ľudskou kožou, a presnejšie jej funkciou pri regulácii teploty tela. Šnúrky boli umiestené v špeciálnych nylonových úchytkách, ktoré zvyšovali stabilitu a prispôsobenie obuvi k chodidlu, bez straty možnosti vykonávať anatomicky prirodzené pohyby. V tom prípade sa projektanti inšpirovali rebrami a hrudníkom. Na zvršku sa nachádzali pozdĺžne pásy nadväzujúce na ľudské svaly a šľachy. Podobným spôsobom bola stvorená podrážka a ochrana pre systém odpruženia Air Max. Konštrukcia podrážky nadväzuje na chrbticu.
Air Max 95 boli vybavené dvoma vzduchovými vankúšikmi, ktoré vznikli vďaka metóde blow molding. Systém Air Max bol zavedený aj v oblasti klenby. Pútavým riešením bolo zobrazenie množstva vankúšikov naplnených vzduchom. V prednej časti boli stvorené dve menšie okienka a v zadnej jedno väčšie. Konštrukcia podrážky bola založená na polyuretáne. Najskôr bol vankúšik umiestnený do formy a následne zaliaty tekutým polyuretánom, keďže len tak bolo možné uskutočniť celý proces s použitím tohto materiálu.
Kritika funkčnej farby
Originálna farba nie je príliš komplikovaná, ale v časoch, kedy vznikla bola pomerne kontroverzná, kvôli čomu si nie každý tento projekt chválil. Sergio Lozano chcel na zvršku Air Max 95 využiť také farby, ktoré pomôžu zamaskovať blato či prach. Takto mala byť obuv oveľa funkčnejšia pre bežcov.
Kontroverzný Swoosh
Nie každý si je toho vedomý, ale prvotný projekt nepredpokladal prítomnosť Swooshu na žiadnom elemente zvršku. Nakoniec však dizajnéri pochopili, že značka Nike je natoľko známa a jej systém vizuálnej identifikácie natoľko zakorenený v mysliach zákazníkov, že na týchto topánka slávna „korčuľa“ jednoducho nemôže chýbať. Nakoniec sa na topánke objavil menší Swoosh, čo bolo aj tak mnohonásobne kritizovaným rozhodnutím. Swoosh bol umiestnený v oblasti päty, čo malo celý projekt dozdobiť.
Nezlomnosť projektového tímu
História Air Max 95 je príkladom toho, že častokrát sú kultové projekty výsledkom náhody a vo veľkej miere závisia od práce, ktorá bola do nich investovaná. Keby Sergio Lozano neurobil náčrt, ktorý neskôr náhodou objavil vo svojom šuplíku, AM95 by mohli debutovať v úplne inej podobe ako tá, ktorú dnes poznáme. Možno by vtedy konštrukcia legendárnych tenisiek nebola natoľko inovačná, a vzhľad tak pútavý, aby sa model mohol tešiť sympatiami sneakeheadov až do dnešných dní. Čo by sa stalo, keby mal Lozano kanceláriu na inom mieste a nikdy by nezačal premýšľať o erózii pôdy? Alebo aké by boli osudy Air Max 95, keby si Lozano nezačal v miestnej knižnici prezerať knihy na tému anatómie človeka? Tu môžeme hovoriť o istej náhode, ale náhodou určite nie je tvrdá práca a nezlomnosť, akou sa vyznačoval projektant spolu so svojim tímom. Štáb špecialistov sa tak snažil, aby bol ich projekt akceptovaný, až nakoniec trafil aj do výrobných fabrík a nakoniec aj na police predajní.